Córdobu na brehoch rieky Guadalquivir v údolí Sierra Moreny, bohatej na uhlie, zinok a olovo, založili pred 2 200 rokmi Feničania.

Claudius Marcellus ju ako Cordubu uchmatne pre Rímsku ríšu a v polovici druhého storočia pred n.l. povýši na hlavné mesto provincie Hispania Ulterior Baetica.

Po krásnom bielom moste sa prechádzajú slávni rodáci mesta, rečník a spisovateľ Seneca starší (cca 50 pred n.l – 40) i jeho syn, vychovávateľ cisára Nera, filozof a spisovateľ Seneca mladší (cca 5 pred n.l. - 65).

Medzi tretím a štvrtým storočím n.l. sa stáva sídlom biskupa. Kroniky spomínajú účasť córdobskeho  Ossia na historicky prvom koncile kresťanskej cirkvi v anatólskej Nicee v roku 325, zvolanej byzantským cisárom Konštantínom I.

Odsúdi arianizmus, náuku o poslušnej podriadenosti Syna (cirkvi) a Ducha svätého (vzdelanosti) jedinému Otcovi (panovníkovi), rozšírený najmä u Germánov a Vizigótov.

Presadí vyznanie viery v trojjediného Boha. Dogma rovnosti všetkých troch božských osôb, symbolizujúcich moc, náboženstvo a vzdelanie je idealisticky krásna, no utopisticky nerealizovateľná. Má rozsiahle politické dopady.

Počas sťahovania národov sa zapáči Vandalom, Byzantskej ríši (544 – 571) aj Vizigótom.

V roku 711 ju dobyjú Arabi a o päť rokov ako Qurţubu (قرطبة) povýšia na hlavné mesto emirátu Al Andalus.

Córdobsky emirát (756) a Córdobsky kalifát (929) ju zmenia na jedno z najkultúrnejších a najbohatších centier islamu.

Na prelome prvého a druhého tisícročia patrí medzi najväčšie mestá sveta. Má nemocnice, školy, knižnice, verejné kúpele, dláždené ulice a nočné osvetlenie.

Lekársku prax tu vykonáva Abu al-Qasim Kalaf ibn al-Abbas al-Zahrawi (936 – 1013), arabsky أبو القاسم بن خلف بن العباس الزهراوي‎, najväčší stredoveký islamský chirurg, fyzik, chemik a kozmetológ.

Európa ho pozná ako Abulcasisa. Jeho tridsaťdielnu lekársku encyklopédiu používa až do Renesancie.

Je rodiskom mystika, filozofa, prekladateľa Aristotela, kalifovho lekára, právnika a matematika Abú al-Walída Muhammada ibn Ahmada ibn Muhammada ibn Rušda Andalusí, arabsky أبو الوليد محمد بن أحمد بن محمد بن رشد الأندلسي, latinsky Averroa (1126 -1198).

Na kalifovom dvore sa stretáva s druhým židovským Mojžišom, filozofom a teológom Rabi Moše ben Maimúnom (1135 – 1204).

Kalif Al - Hakam II., zakladateľ univerzity, vlastní štyristotisíc kníh o astronómii, filozofii, matematike, poézii, medicíne, literatúre i okultných vedách. Pozýva na svoj dvor vedcov každého náboženstva.  

Pol milióna moslimov, kresťanov a Židov žije v utopistickej, historicky neuveriteľnej tolerancii.

Živý príklad a dôkaz pre súčasnosť, že to je možné, ak je dostatok bohatstva pre všetkých.

Po zániku kalifátu mení majiteľa každých tridsať rokov. V roku 1031 sa z nej tešia Džahvanidovia, v roku 1069 Abbadidovia zo Sevilly, v roku 1091 Almoravidovia a od 12. storočia Almohádovia.

Kastília ju dobýja v rámci rekonquisty roku 1236.

Opäť rozkvitne až začiatkom roku 1600, v Zlatom storočí (Siglo de Oro), no do sto rokov ju epidémie a sucho vyľudnia. Nový dych chytí vďaka turistike až o tristo rokov, v 20. storočí.

Sídlo regionálnej vlády Andalúzie vyhlási UNESCO za kultúrne dedičstvo v roku 1984.

Magnetom mesta je mešita. Na ruinách rímskeho chrámu a vizigótskeho kostola svätého Vincenta zo 6. storočia ju rozkáže v roku 785 postaviť emir Abd al-Rahman I.

Asi preto, prekvapujúco, nie je orientovaná na Mekku.

Druhým prekvapením je inšpirácia románskou architektúrou a prvé použitie klenby a dvojitého oblúka v islamskej architektúre.

Patio s palmami a pomarančovníkmi a modlitebňu s obdĺžnikovým pôdorysom a jedenástimi loďami, oddelenými mramorovými stĺpmi, chránili hradby.

Hicham I. jej venoval galériu pre ženy a studňu na očistu, Abd al-Rahman III. minaret.

Abd al-Rahman II. ju zväčšil na dvojnásobok v roku 833 a jeho syn al-Hakam II. v roku 961 tiež.

Byzantskí architekti ju korunovali obrovskou mramorovo bielou kupolou. Umelci z nej vyčarili nádhernú rajskú, tyrkysovo - zeleno - bielu kvapľovú jaskyňu.

Na súčasnú dĺžku 180 m, šírku 130 m a rozlohu 23 tisíc m² dorastie v roku 987 počas vlády al-Mansura ibn Abi Amira.

Aj on túži mať mešitu ešte väčšiu. Blízkosť rieky dovoľuje predĺženie len na jedenásť oblúkov, a tak mihrab posunie do excentrickej polohy a pridá ďalších osem na východ. Tak, a teraz je druhá najväčšia na svete.

Po dobytí mesta v roku 1236 ju kresťania zmenia na kostol a vyzdobia vznešenou gotikou.

Zamurovaním arkád zavládne v mešite, presvetlenej Alahovými lúčmi slnka, šero. Ponechajú len vstupnú Palmovú bránu (Puerta de las Palmas).

Pre Kráľovskú kaplnku obetujú zopár stĺporadí. Ďalšie kaplnky vytvoria rozdelením východnej časti.

Prestavba na katedrálu v 16. storočí je architektonicky krutá. Zdemoluje strednú časť mešity a nahradí ju rozšafnou renesanciou a prezdobených barokom.

Výsledok na mňa pôsobí gýčovo, katastrofálne a bolestivo ako monokel pod okom. Znalci architektúry lamentujú dodnes.

Minaret je dokonale skrytý a maskovaný sukňou chutnej zvonice.

Vstúpim dnu a zatajím dych. Červeno bielo prúžkované arkády sa vznášajú, ako z rozprávok Tisíc a jednej noci, nad labyrintom 856 stĺpov z mramoru, jaspisu, ónyxu a granitu, "požičaných" z rímskych a vizigótskych stavieb.

Je tu veľa návštevníkov všetkých vyznaní, no vládne tu ticho. Každý šepká.

Zaujmú ma kamenárske značky moslimských staviteľov, amfory a hlavice stĺpov.

V roku 2006 španielski moslimovia požiadajú pápeža o právo vykonávať v chráme svoje obrady.

Córdobsky biskup nesúhlasí, hoci to, že jeho veriaci familiárne vravia, že idú na omšu do mešity, mu nevadí.

So spoločným financovaním údržby chrámu by sa možno aj dohodli, no obrady by sa vzájomne rušili. Čas tých spoločných pred svitaním, na poludnie a poobede je približne v rovnakom čase.

Chrám by musel byť otvorený nepretržite pre moslimské modlitby po západe slnka a v noci. 

Moslimom prekáža, ak niekto šliape po ich modlitebných kobercoch obutý. Modlitebňa mužov a žien musí byť oddelená. Žena nesmie mať krátku sukňu, nohavice, výstrih a nezahalené vlasy, zápästia a členky.

Nemoslim môže vstúpiť do mešity len na pozvanie moslima.

Predstavujem si, aký neuveriteľný precedens by vznikol.

Vyzuté topánky pred chrámom, koberčeky s modliacimi sa mužmi a prenikavý hlas muezína päťkrát denne by sa striedal s barokovou organovou hudbou, vôňou kadidla, spevom a modlitbami kresťanských veriacich ...